Situation Memory Respect S+M+R

Viktor Frešo: Situation Memory Respect (S+M+R)

Curator: Lucia G. Stach

 Site-specific exhibition project by Viktor Frešo is an intervention of refined artistic interferences into selected internal and external spaces of the Ľubovňa Castle complex. Frešo's sculptural programme with post-conceptual features is based on his individual mythology. The various layers of its structure are added with each new artist's project. A characteristic aspect of the artist's work is a specific autobiographical iconography in a wide range of approaches and media, from found objects and assisted ready-mades to paintings and sculptures with a variety of overtly and cryptically self-portrait motifs. Frešo draws the visitor into specific situations with sculptures and objects that relate to his family members and their lives. He places himself in a kind of "boat of memories", which is metaphorically emphasised by a new object from the ferry, leaning against the castle walls. The boat represents the journey of our experiences, the heritage of our ancestors, the preservation and fragility of our memories and also nostalgia. In the exhibition, it serves as a vessel carrying treasures of the past, reminding us of the importance of mutual care and respect for the past. It can thus be seen as a maternal symbol that is both an ark and a womb. The artist surreptitiously projects himself into his sculptures as, for example, a (thinking? feeling? remembering?) pink head in the grass or as a hybrid created by combining different elements. The pink colour is associated with a pop-art aesthetic, contrasting with the historical setting of the castle and functioning as its contemporary counterpoint, glowing with the tenderness and joy of a living body, happiness, playfulness and light-heartedness. But when the guitar and the drum become one work of art, not only are the boundaries between different aesthetics and conventions blurred, but something radically new and strange, yet familiar, is presented in terms of content. The anachronism of this object neatly stands in for the specific category of the actual layer of the temporary artist exhibition in the historical museum. It seems to illustrate Terry Smith's idea that contemporary art must be defined not only against the past, but equally against the discourses of modernism and postmodernism. Smith argues that we may be facing changed conditions and that contemporary currents in art are not symptoms of the conditions of our time, but rather "the actual kinds of art that created those conditions."[3]  Claire Bishop introduces Giorgio Agamben's notion of the contemporariness as a state of being based on a temporal rupture. The present thus adheres to time through a kind of disjunction of historical contexts. It is through this untimeliness or 'dyschrony' that one can actually look at one's own epoch.[4]  Contemporary artists in the historical museum fix a concentrated gaze on the presence covering the layers of the past and attempt, in an Agambenian manner, to "„on time for an appointment that one cannot but miss.“ This is particularly evident in the case of Viktor Frešo and his visually and spatially intricate art game, using his "little history" and his own family both as a representation for the history as such, and to claim a personal affirmation for a specific point in the present. However, including the constant reaffirmation of oneself, Frešo´s game is about nothing less than the meaning of one's own life and its actualization – i.e. future. 

Výstavný projekt Viktora Freša je intervenciou vypointovaných umeleckých zásahov do vybraných vnútorných aj vonkajších priestorov areálu Hradu Ľubovňa. Frešov sochársky program s postkonceptuálnymi prvkami je postavený na jeho individuálnej mytológii. Jednotlivé vrstvy jej štruktúry pribúdajú s každým ďalším autorským projektom. Charakteristickou črtou autorovej tvorby je špecifická autobiografická ikonografia v širokej škále prístupov a médií od nájdených objektov a asistovaných ready-mades až po maľby a sochy s rôznymi otvorene aj krypticky autoportrétnymi motívmi. Frešo návštevníka vťahuje do špecifických situácií sochami a objektmi, ktoré súvisia s členmi jeho rodiny a ich životmi. Sám seba umiestňuje do akejsi „lode spomienok“, čo metaforicky zdôrazňuje nový objekt z pramice, opretý o hradné múry. Loď predstavuje cestu našich skúseností, dedičstva predkov, uchovávania a krehkosti našich spomienok a tiež nostalgie. Na výstave slúži ako plavidlo nesúce poklady minulosti, ktoré pripomína dôležitosť vzájomnej starostlivosti a úcty k minulosti. Možno ho teda vnímať ako materský symbol, ktorý je zároveň archou aj lonom. Autor sa skryte projektuje do svojich sôch napríklad ako (premýšľajúca? cítiaca? spomínajúca?) ružová hlava v tráve či ako hybrid vzniknutý spojením rôznych prvkov. Ružová farba sa spája s pop-artovou estetikou, kontrastujúcou s historickým prostredím hradu a funguje ako jeho súčasný kontrapunkt, žiariaci nehou a radosťou živého tela, šťastia, hravosti a bezstarostnosti. Keď sa však gitara a bubon zmenia na jedno umelecké dielo, nielen že sa stierajú hranice medzi rôznymi estetikami a konvenciami, ale obsahovo sa predstavuje niečo radikálne nové a zvláštne, pritom však dobre poznané. Anachronizmus tohto objektu dobre zastupuje špecifickú kategóriu aktuálnej vrstvy dočasnej autorskej výstavy v historickom múzeu. Akoby ilustroval myšlienku Terryho Smitha že súčasné umenie musíme vymedziť nielen voči minulosti, ale rovnakou mierou aj voči diskurzom modernizmu a postmodernizmu. Smith navrhuje, že možno čelíme zmeneným podmienkam: že súčasné prúdy v umení nie sú symptómami podmienok našej doby, ale skôr "skutočnými druhmi umenia, ktoré tieto podmienky vytvorili". Claire Bishop uvádza predstavu súčasnosti podľa Giorgia Agambena ako stav bytia založený na časovej trhline. Súčasnosť tak prilieha k času prostredníctvom akéhosi rozpojenia historických súvislostí. Práve vďaka tejto nečasovosti alebo "dyschrónii" sa človek môže skutočne pozerať na svoju vlastnú epochu. Súčasní umelci v historickom múzeu upierajú sústredený pohľad na prítomnosť pokrývajúcu vrstvy minulosti a snažia sa agambenovsky „dostaviť sa načas na stretnutie, ktorého zmeškaniu sa nedá zabrániť". Je to úplne zjavné najmä v prípade Viktora Freša a jeho vizuálne a priestorovo premyslenej umeleckej hry, využívajúcej svoje malé dejiny a vlastnú rodinu zároveň ako reprezentáciu histórie ako takej, aj na osobné prihlásenie sa ku konkrétnemu bodu v prítomnosti. V neustálom potvrdzovaní seba samého však Frešo nehrá o nič menšie ako o význam vlastného života a jeho aktualizáciu – teda o budúcnosť.

Lucia G. Stach