Writings

„Ďakujeme za všetko, čo ste urobili pre slovenské výtvarné umenie.“ Niekto môže mať pocit, že Slovenská národná galéria ako inštitúcia toho pre ochranu a podporu slovenského výtvarného umenia urobila veľa, iný, že málo, a niekto, že nič. Nápisom som sa pokúsil ponúknuť ľuďom možnosť zamyslieť sa nad fungovaním tejto inštitúcie. V projekte som sa rozhodol zastávať neutrálny postoj, nakoľko pri tak širokej a komplikovanej téme, akou fungovanie Slovenskej národnej galérie bezpochyby je, nepovažujem prílišný radikalizmus za relevantný (hoci som toho schopný). Nechal som na každom jednotlivcovi, aký záver si pre seba vyvodí.

Thank you for everything you have done for Slovak visual arts.“ Some can have a feeling that the Slovak National Gallery as an institution did a lot for the protection and support of Slovak visual arts, some think that it was not much and some think it was nothing. By this inscription, I tried to offer people a possibility to think about the functioning of this institution. In this project, I decided to take a neutral stance as I do not consider excessive radicalism to be relevant in the case of the extensive and complicated topic of the functioning of the Slovak National Gallery (although I am capable of being radical). I let every person to derive his/her own conclusion.

Nápis „Rád maľujem.“ patrí do série textových autoportrétov. Ide o čo najjednoduchší záznam môjho vzťahu k výtvarným aktivitám, bez ohľadu na ich obsah a umelecký výstup. Fakt, že umelec tvorí napríklad v médiu maľby, môže byť dostatočným dôvodom na prezentáciu činnosti ako umeleckého diela. Všetky tieto aktivity sú pre mňa v prvom rade činnosti, ktoré mám rád. Ich pomenovaním ich posúvam do pozície artefaktu, pretože ako umelec prezentujem činnosť, ktorá je cestou k vzniku umeleckého diela, kde proces sa stáva samostatným artefaktom. Okrem nápisu som na výstave v Košiciach prezentoval nápisy „Rád sprejujem“ a „Rád oblepujem“, vždy realizované spomenutým médiom, teda sprejom či lepiacou páskou.

The inscription „Rád maľujem.“ („I like to paint“) belongs to the series of text self-portraits. It is the simplest possible record of my relation to visual art activities regardless of their content and artistic output. The fact that an artist creates, for example, in the medium of painting can be a sufficient reason for the presentation of this activity as a work of art. Above all, these are the activities I like. By naming them I shift them into the position of an artefact, because, as an artist I present the activity which is the way towards the creation of an artwork in which the process becomes a separate artefact. On top of this inscription, I also presented the following ones   „Rád sprejujem“ („I like to spray“) and „Rád oblepujem“ („I like to stick a tape“) at the exhibition in Košice; these inscriptions were always performed by the mentioned medium, namely by spray and sticky tape.

„Ďakujem Bohu, že môžem vystavovať na Prague Biennale 3.“ Nápis definuje niekoľko rovín vnímania textu ako umeleckého diela. A priori prezentujem autentickú výpoveď svojho vzťahu k Bohu, zároveň však reflektujem aj istú ironickú rovinu fungovania umeleckej prevádzky a možnosti prezentácie umelcov na prestížnych výstavných prehliadkach. Účasť umelca na prehliadkach tohoto typu vnímam ako súhrn náhod a vzájomných sympatií zaangažovaných voči potenciálne zúčastneným. Keďže som vedel, že kurátor výstavy je veriaci človek a s mojou prezentáciu na výstave nerátal, hľadal som slabé miesto v jeho osobnom prístupe ako človeka – a zároveň kurátora. Našiel som priestor, v rámci ktorého som s ním mohol manipulovať a zmeniť jeho rozhodnutie: na základe silného vzťahu k náboženstvu. Ponúkol som duchovný projekt, vďaka ktorému sa kurátor napokon rozhodol zahrnúť ma do výberu. Na základe toho, že som otvorene prezentoval vďaku Bohu za účasť na výstave, mal projekt veľmi pozitívne odozvy u organizátorov, ktorým prispel k primeranej masáži ega.

„Thank you God that I can exhibit at Prague Biennale 3“. This inscription defines several planes of the perception of text as a work of art. A priori, I present an authentic testimony of my relation to God, but at the same time I also reflect a certain ironic plane of the functioning of artistic operation and of a possibility of the presentation of artists at prestigious exhibitions. I view the participation of an artist in the exhibition of this type as a play of luck and mutual sympathies felt towards potential participants. Because I knew that the exhibition curator was a religious person and he did not intend to invite me to participate, I searched for a weak spot in his personal approach of a human being – and a curator. I found a spot which gave me a possibility to manipulate him and change his decision: on the basis of his strong relation to religion. I offered him a spiritual project thanks to which the curator decided to include me into his selection. Based on the fact that I openly presented my thanks to God for my participation in the exhibition the project brought very positive reactions from organisers due to my rubbing of their egos.

Bol som prizvaný na účasť na výstave Czechpoint. Kurátorky výstavy ma oboznámili so svojím zámerom vytvoriť politickú výstavu a vyzvali ma, aby som reagoval na danú politickú tému. Keďže som presvedčený, že drvivá väčšina zúčastnených umelcov ani kurátorky výstavy nemali najmenšiu potuchu o tom, o čom skutočne vysoká medzinárodná politika je (rovnako ako ja a bežní ľudia, kŕmení sprostredkovanými informáciami z masmédií), považoval som za nutné oznámiť organizátorkám svoj názor o ich informovanosti, vedomostiach a s nimi súvisiacich výstavných zámeroch. Nápis „Veľkú piču viete o politike“ je adresovaný výlučne kurátorkám projektu a umelcom, ktorí na výstave participovali.

I was invited to participate in the exhibition Czechpoint. Exhibition curators informed me of their intention to create a political exhibition and asked me to react to the given political topic. As I was sure that a vast majority of participants and curators of the exhibition had no idea what the top international politics was really about (nor I or other common people fed by information from media) I considered it necessary to let organizers know what I think about their knowledge and related goals of their exhibition. The inscription  „Veľkú piču viete o politike“ („You know twat about politics“) is addressed only to the project curators and artists participating in the exhibition.

Projekt „Som ¼  Maďar a som na to z ¾ hrdý“ vznikol ako reakcia na televízne vystúpenie primátora mesta Žilina v októbri 2004.

The project „Som ¼  Maďar a som na to z ¾ hrdý“ („I’m ¼ Magyar and I’m ¾ proud of that“) arose as a reaction to the television appearance of the town mayor of  Žilina in October 2004.

„Ber si to osobne.“ Spoločný projekt a následne výstava s názvom „Ber si to osobne“ mali ambíciu otvoriť diskusiu týkajúcu sa osobnej nevraživosti na českej a slovenskej umeleckej scéne. Motív sme hľadali kdesi v základoch ľudského konania, v pudoch. Sex ako fenomén, ktorý formuje osobné vzťahy ľudí zainteresovaných na pieskovisku umeleckej prevádzky. Koncepcia výstavy vychádzala z jasného definovania vzťahov medzi autormi a artikulovaním negatívnych emócii voči svojim kolegom. Každý z nás si vybral jednotlivca, ku ktorému mal v tom čase negatívny vzťah, čo následne vyjadril nápisom na stenu galérie. Na výstave vznikla spolupráca autorov Evžena Šimeru, Ondřeja Brodyho, Jiřího Skálu a mňa. Nevystupovali sme v pozícii umeleckej skupiny, ale ako kamaráti.

„Take it personally.“ The joint project followed by the exhibition under the name „Ber si to osobne“ had an ambition to start a discussion about personal antipathy at the Czech and Slovak art scene. We were searching for a motive somewhere in the basis of human behaviour, in instincts. Sex as a phenomenon forming personal relationships of people playing in the sand-pit of the artistic operation. The concept of the exhibition was based on a clear definition of relations among authors and on the articulation of negative emotions felt towards their colleagues. Each of us chose an individual with whom he had a negative relation at that time, which was then expressed as an inscription at the wall of the gallery. At this exhibition, the cooperation of authors Evžen Šimera, Ondřej Brody, Jiří Skála and me began. We did not act as an art group, but as friends.

V roku 2002 som sa zúčastnil na workshope, ktorý organizovali pražská Akadémia výtvarných umení a Chicagská akadémia umenia. Americkí kolegovia navrhli ako tému reklamu. Téma ma inšpirovala k realizácii diela, ktoré nechtiac započalo sériu textových projektov. Dvadsaťdva metrov dlhý nápis, obsahujúci iba moje meno, radikálne skomplikoval prezentáciu ostatných umelcov, nakoľko zabral takmer polovicu vyhradeného priestoru. Vo vzťahu k priestoru pôsobil podobne necitlivo ako väčšina reklamných billboardov. Krátko po dokončení sa ma americkí kolegovia snažili presvedčiť, aby som nápis odstránil. Našťastie – tento boj prehrali. Museli ho akceptovať a zmieriť sa s faktom, že v postkomunistickom Československu sú umelci schopní reagovať omnoho nekompromisnejšie, ako očakávali.

In 2002, I participated in the workshop organised by the Academy of Fine Arts in Prague and Chicago Academy of Arts. American colleagues suggested advertising to be its theme.  This theme inspired me to realise the work that started unintentionally as a series of text projects. A twenty two metres long lettering, containing only my name, radically complicated the presentation of other artists as it took almost the half of the assigned space. In relation to the space, it had a similar negative impact as majority of advertising billboards. Shortly after its completion, American colleagues tried to persuade me to remove the inscription. Fortunately, they lost their battle. They had to accept it and resign to the fact that artists in post-communist Czechoslovakia are able to react without less compromise than they had expected.