Texts

Mladý perspektívny slovenský umelec, intermediálny sochár, absolvent pražskej AVU, hudobník, organizátor, galerista a ego-artista – to je stručná light vizitka Viktora Freša (nar. 1974, Bratislava). Frešo neustále a rád vytvára nové kritické a vyostrené situácie, ktoré nalamujú diváka a jeho vnímanie sveta a umenia. Formátuje cvičné komunikačné pole, kde neotravuje diváka svojou dojmológiou ani jemnocitmi, ale zasahuje ho ako terč, odpaľuje ho ako nálož. V každej jeho práci je zakódovaná otvorená alebo skrytá konfrontácia s nepripraveným divákom, natvrdnutými kurátormi, ich inštitúciami a konzervatívnym kultúrnym prostredím. Jeho prvotné priamočiare a jednoznačné vyjadrenia nesú v sebe aj vírus zneistenia, či vykoľajenia v duchu osvedčených tvrdení, že „stôl má štyri nohy a predsa sa potkne“.

U Freša hrá od začiatku kľúčovú rolu autoportrét, autoprezentácia a sebamedializácia, keď sa sám umelec stáva produktom umenia a nie naopak. Ide o programové egocentrické vystupovanie a prezentovanie vlastnej osoby od fotografií svojej fyziognómie cez krátke erotické videá po lakonické webové odkazy v imidžovom štýle „Kiss your idol“. Vo svojich prácach často uplatňuje obrátenú optiku na priebeh nastolených vecí a situácií. Odhaľuje svoj intímny svet s istou dávkou arogancie a machistických postojov, vytvára nefunkčné a nelogické objekty, otvorene parazituje na popularite celebrít, keď sa necháva nimi odfotiť v slušivom obleku lokálneho „kinga“. S pôvodným vzdelaním sochára slobodne prechádza cez jednotlivé média ako David Copperfield cez betónovú stenu. Všade zanecháva niečo v materiáli: niečo zo svojho nápadu, svojej tvrdohlavosti a uvažovania o dobrej soche: zo steny trčiaci skrutkovač s príchytkou, zapustenú tyč v stene, ktorá bráni v pohybe bratislavskou galériou; nepoužiteľnú kocku trenažéra pre nosiča aparatúry či šesťmetrový trám zaseknutý v stene trnavskej galérie.

Niekedy Frešo robí iba malé gestá, drobné zásahy a intervencie. Ide o jeden koncentrovaný vstup, jednu momentku: odfotená facka na ružolícej dievčenskej tváričke, vystriekanie spreju na jedno miesto, rozliatie Coca-Coly light na podlahu galérie či spájanie bielych obrazov lepiacou páskou. Frešo paralelne pracuje aj s textom. Prináša krátke autobiografické záznamy a sarkastické odkazy: nápisy fixkou, autentické sprejové vyhlásenia typu „bol som tu“ či „ber si to osobne“, ironické a patetické svetelné poďakovanie Slovenskej národnej galérií za všetko, čo urobila pre slovenské umenie. To sú krásne odpaľovačky a milé šteky, ktoré plasticky vyjadrujú „utrpenie mladého writera“. Vychádzajúc z postkonceptuálnych pozícií a minimalizmu sa Frešo sústreďuje na jedno razantné slobodné gesto, jednoduchý pevný tvar a zásadnú výpoveď „na tvrdo“. Ako nasadený implantát programovo testuje a dráždi domáce prostredie, vytvára vyzývavú hru, ktorá nabúrava naše stereotypy a monovidenie. Ide rovno na vec, vynecháva povinné estetické predohry. Raz pôsobí ako svieži vietor (fresh-o), inokedy ako nečakaná rana, silný záblesk (flash-o). Táto retrospektíva ukazuje jasne jeho perspektívu.

Ph.Dr Vladimir BeskidP. S.
„A ber si to osobne, ty frajo, kingu, kapo, mačo..., veď vieš, že aj tak mačupikču viem o umení...“

Kam by ste sa zaradili - do undergroundu či medzi etablovaných výtvarníkov? Alebo ste provokatér, ktorý je mnohým iba tŕňom v oku?

Áno, mnohým som tŕňom v oku, pretože nepochopili, prečo tie veci robím. Všímajú si ich prvoplánovo a často sa im zdajú primitívne. Nevedia, že to robím práve preto, aby som narúšal stereotypy a konvencie o tom, čo je alebo nie je umenie. Druhá skupina ľudí sú tí, ktorých som naozaj urazil, pretože som impulzívny, a ďalšia skupina sú ľudia typu: nemali by sme ho mať radi. Buď závidia, alebo žiarlia, nezaujíma ich to. A potom je skupina, ktorá moje umenie rešpektuje, a to sa deje väčšinou v zahraničí. Myslím, že mám lepšiu pozíciu v Česku ako na Slovensku. Nie som underground, pretože na scéne som sa už posunul príliš ďaleko a mám aj komerčnú galériu, čiže som ten, ktorý dnes už vyťahuje nových umelcov a posúva ich ďalej, ale zároveň vystavujem aj na undergroundových projektoch. Veľké inštitúcie ako MUMOK mi však veľké výstavy ešte nerobia, taký etablovaný ešte nie som.

Máte problém obhájiť si svoje umenie?

Vo chvíli, keď zaznamenávam tú najprimitívnejšiu úroveň typu: To čo je, toto je akože umenie? Tak to ani neriešim. S odbornou verejnosťou sa bavím rád, ale, žiaľ, nie veľmi často sú tu vytvárané platformy na diskusiu. Akoby slovenská odborná verejnosť bola skôr abstraktná veličina, ktorá si robí na malých pieskoviskách svoju lokálnu politiku. Ale myslím si, že si viem obhájiť každú vec a navyše, moje projekty nie sú masové. Nie som Picasso, ktorý urobí obraz a páči sa veľkej väčšine národa.

A ako reagujú najbližší? Čo vám napríklad povedal otec (hudobník Fedor Frešo, pozn. redakcie), keď uvidel vašu fotografiu, kde máte na čele nápis: Som zamindrákovaný kokot?

Môj otec je múdry a veľmi tolerantný človek, nikdy mi v zásade nezakázal nič (okrem skákania mu po hlave a trhania brady). Ani nemohol. Bol som punkáč, ktorý v puberte nemusel bojovať s fotrom, skôr som mu prezentoval tvrdú hudbu. No je pravda, že nie všetkým projektom rozumie, ale verí mi a nepochybuje o tom, že viem, prečo to robím. Ja tiež nepochybujem o jeho hraní na base. My radi papáme, kecáme a mudrujeme. Sme kamoši. Ja mám malú hlavu a on veľkú.

Ako sa z vás stal konceptuálny umelec?

Pôvodne som si myslel, že budem sochárom, ale keď som prišiel na VŠVU, zistil som, že dianie a scéna sú niekde úplne inde, a pochopil som, že sú aj adekvátnejšie prostriedky na vyjadrovanie, a začal som pracovať s autoportrétom. Riešil som ho v rôznych médiách a dodnes je to moja intímna téma. Skončilo sa to diplomovou prácou Who is the king. Potom som prešiel do ultraľahkých textových vecí, kde som sa snažil úplne odmaterializovať, a to napríklad tým, že som sa zaznamenal iba jednou sprejovou čiarou. No aby som z toho neurobil svoju manieru, idem ďalej.

Kam?

Teraz chcem veľa pracovať s fotkou, s maľbou a rôznymi novými technológiami. Inšpiroval ma môj partner v galérii Martin Sedlák. Nesmierne ma baví rozoberať s ním rôzne materiálové a technologické možnosti vo výtvarnom umení a začína ma naozaj baviť vizuálne umenie, to, kedy je obraz naozaj dobrý a prečo je niektorý lepší ako iný. Snažím sa bádať, do akej miery je to vec talentu a do akej miery vec technológie.

Takže prečo je jeden obraz dobrý a iný nie?

Zdá sa mi, že vizuálna vec má silnejší vplyv na človeka ako koncept. Koncept môže byť dobrý, vtipný a zaujímavý, ale tam sa možno aj končí. No ak ho spojíš s vizuálnym obrazom, dá sa s ním viac komunikovať. Poviem príklad. Mali ste na záchodových dverách plagát. Jesennú záhradu, auto, čokoľvek. Pamätáte si ho po celý život. A keď ste na tom záchode sedeli, vždy ste sa na ten plagát pozerali a dokázali ste v ňom strašne dlho "ísť" a vidieť veľa vecí, ktoré nikto iný nevidel. A to je na tom to dôležité - že ste si k tomu výtvarnému dielu vyrobili intímny vzťah.

Čo hovoríte na to, že ľudia na Slovensku dnes nemajú o výtvarné umenie záujem?

Prvý faktor je ten, že za komunizmu bolo umenie veľmi silno cenzurované, ľudia ho brali ako štátny nástroj, a preto si k nemu nevytvárali vzťah, odnaučili sa ho vnímať ako svojho partnera a prestali chodiť na výstavy. Generácia mojich rodičov si tento model ponechala. Majú veľmi slabý cit pre umenie. Pozrime sa na obývačky alebo na obrazy, ktoré si títo ľudia kupujú a nikdy ani len neuvažujú nad tým, že si kupujú ťažko priemernú až podpriemernú nekvalitnú vec za málo peňazí. A do veľkej miery to prenášajú aj na svoje deti. Druhá vec je kultúrna situácia.

A tá je podľa vás aká?

Suverénne najhoršia v celej Európe. Oproti Maďarom, Poliakom alebo Čechom sme v takom "prúseri", že až. Vo vzťahu k vlastnej kultúre sme naozaj nekultúrny národ. Divadlo ešte ako-tak žije, hudba plus mínus, ale výtvarné umenie, to je katastrofa. Západné krajiny u ľudí vzťah k umeniu dlhodobo pestujú, stavajú múzeá, investujú milióny do reklamy na umenie. A to sa odzrkadľuje aj v návštevnosti. No my nemáme ani galerijnú sieť. Sme naozaj malá krajina. Veď súčasná scéna je skupinou možno dvesto ľudí, ktorí chodia na svoje vlastné výstavy. Prepojenie so širšou masou je veľmi slabé. Ak, samozrejme, opomenieme obrovský boom, ktorý prišiel so súčasnou vládou a ktorý vyplavil šialene veľa strednoprúdových autorov, ktorí sú umelecky aj medzinárodne nezaujímaví, no tvárime sa, že: veď nech má každý možnosť vystavovať.

Ako má obyčajný človek spoznať, že ide o podpriemerného autora?

To je ďalší problém. Výtvarná výchova nie je pre školy zaujímavá. Človek skončí strednú školu a nemá potuchy o výtvarnom umení, nevie, kto je Michelangelo. Čo sa týka Európy, máme najmenej schopných ľudí dekódovať výtvarné umenie. To je alarmujúce.

Hovoríte z vlastnej skúsenosti?

Áno. Odkedy mám galériu, stretávam sa s takými nízkymi a hlúpymi názormi na umenie, že som viac ako prekvapený. Cesta k tomu, aby človek pochopil obyčajný obraz, je preňho natoľko namáhavá, že to úsilie ani nie je schopný vynaložiť. To musí urobiť až niekoľko ďalších generácií po nás.

Aká je z toho cesta von?

Situácia by mala byť koordinovaná ministerstvom kultúry a ministerstvom školstva a mali by byť transparentné a hlavne časté zmeny v inštitúciách, ako je SGN, lokálne galérie atď. Aby sa dal priestor aj mladým autorom.

Možno by pomohol tradičný model, že ak sa niekto presadí za hranicami, sú naňho zvedaví už aj ľudia u nás doma.

Ale veď my máme Ondáka, Filka, Kollera a ďalších. Množstvo autorov sa etablovalo na medzinárodnej scéne, skôr je problém, že im nevieme urobiť dostatočne silné zázemie a PR.

To musí byť pre samotného výtvarníka dosť demotivujúce. Ako je to s vami?

Môj vzťah k Bratislave je natoľko silný, že som sa po piatich rokoch vrátil z Prahy, kde som žil. Mám to tu rád a viem, že ak niekde môžem ľudí k niečomu vyprovokovať, tak tu. Napríklad viesť dobre fungujúcu komerčnú galériu. To bola predsa výzva.

Čo vás na tom baví?

Baví ma získavať nových ľudí a klientov. Ak niekto vojde do galérie a prvýkrát v živote zaznamená emóciu, že si chce kúpiť obraz, urobím mu dobrú cenu a dám mu ho aj na splátky, len aby som z neho spravil "prvokupca" umenia, navyše súčasného slovenského. Snažíme sa tu prezentovať špičku autorov, o ktorých sa v zahraničí ešte veľmi nevie.

Kto si môže dovoliť kúpiť si takýto obraz? Priemerne zarábajúci človek asi nie. Alebo sa mýlim?

Iba bohatí ľudia si môžu dovoliť kúpiť obraz. Alebo nadšenci.

Nemáte s tým problém?

Nie. Žiť z umenia je veľmi ťažké, je to o kompromisoch v materiálnych veciach. Umelec je chudobný, ale, paradoxne, chodia za ním len tí najbohatší ľudia. A vôbec nie sú hlúpi, veľmi dobre vedia, čo je dobré umenie, lebo sa obklopujú kvalitou a tá ich učí vnímať dobré umenie. To znamená, že keby sme mali kvalitnú televíziu, kvalitné denníky, médiá a kultúru, ľudia by kvalitu vedeli rozoznať.

Kedy podľa vás bude takýchto ľudí viac?

Keď bude mať každý dosť mikrovlniek a áut, keď už budú títo ľudia naozaj potrebovať umenie. Nedávno som bol v IKEA a videl som, ako si traja ľudia za sebou kúpili tú istú fotografiu. Jedného som sa spýtal: Vám neprekáža, že túto istú fotografiu vydali v náklade päť miliónov kusov? Veď to je "sajrajt" za 700 korún. Za toľko môžete mať originál fotku. Ale im je to jedno, vlastne za to ani nemôžu, nedostali do vienka informáciu o tom, čo je dobré umenie.

A čo reklama, nejaký trik, ktorý by ľudí do galérií pritiahol?

Nedávno som doniesol na vernisáž mediálne známu holú ženu. Na internete bolo 150-tisíc kliknutí. Nič to neprinieslo, žiadny efekt. Nepredal sa na navyše ani jeden obraz. Nezvýšila sa ani návštevnosť galérie, nedostali sme žiadne nové ponuky. Ani mediálna kampaň, naoko masová, nie je vo výsledku až taká veľká. Skôr zaberie kvalita ako kvantita. Všimol som si, že dosť zaberá aj vzťah k národu.

Napríklad?

Začíname mať vzťah k svojim prvým maliarom, filmárom atď. Môj dedo (Pavol Bielik, pozn. redakcie) bol napríklad prvým slovenským režisérom, to už je akoby história, to sa rešpektuje. Ale na to, aký bol pre Kolibu a slovenský film významným, mu urobili jednu trápnu sochu, a to je všetko. Aj o Benkovi alebo Galandovi urobí občas niekto prednášku, vydá knihu, ale že by sme svojich hrdinov nejako ospevovali, to ani náhodou. V Rakúsku tlačia Egona Schieleho na každom kroku.

Ľuďom možno chýba príbeh. Van Gogh si odrezal ucho, Picasso mal veľa žien, Toulouse-Lautrec bol mrzák z Moulin Rouge. No ani vy nemáte nudný životopis. Dedo Jánošík, otec známy hudobník atď.

Áno, ale ja budem docenený možno až ako starý 65-ročný dedo. Tak ako Július Koller napríklad. Nedávno zomrel jeden z najvážnejších slovenských umelcov, ktorý ako jeden z prvých definoval konceptuálne umenie, urobil úplne prvý konceptuálny obraz. V Rakúsku, v Nemecku či vo Francúzsku je to rešpektovaný umelec. SNG mu až teraz ide konečne robiť výstavu. My sme si ešte za jeho života dohodli výstavu. Dal nám veci, ktoré nikomu nikdy neukázal a my sme ich hneď po jeho smrti vystavili. SNG to nielenže odignorovala, ale začala to aj spochybňovať, nikto sa na našu výstavu ani neprišiel pozrieť. Z Rakúska chodili galeristi a pozerali, čo vlastne vystavujeme, pretože o Kollerovi sa ide robiť veľká medzinárodná monografia. O čom sa tu potom bavíme, keď ľudia z našich inštitúcií nie sú schopní podchytiť medzinárodného umelca a urobiť z neho ikonu? Veď ho uznáva celá Európa, jeho miesto je nepopierateľné, všetci okolo nás ho vnímajú ako hrdinu, len my nie. To je neskutočná situácia.

Nemáte pocit, že ste pre niektorých ľudí skôr figúrkou ako umelcom?

Určite sa nájdu aj takí. Pre mňa je dôležité robiť to, čo mám v hlave, a robiť to čo najlepšie. To, že pre niekoho sú to príliš nepochopiteľné alebo naopak, dobré projekty, to neovplyvním. Robím to, čo korešponduje s tým, čo som, čo cítim, aký je môj vyjadrovací prostriedok. Mám rád veci, ktoré sú silné, jednoznačné, nápadité až geniálne, mám rád nekompromisné gesto. Nemám rád veci neprirodzené, falošné hry, poloveci. Ja to chcem robiť takto, pretože sa mi to zdá úderné. Buď to ľudí naserie, alebo ich to veľmi baví. Umenie má vzbudzovať emócie, je jedno, či pozitívne, alebo negatívne. Človek sa o sebe niečo dozvie. A to je dnes úloha umenia.

Je váš život komplikovaný?

Komplikované je všetko, ale zároveň nič. Mal som reštauráciu, podnikal som, ale Boh jednoducho zariadil všetko tak, že som nemal silu opustiť vody umenia. Žiaľ, nie som pánom toho, čo robím. Som riadený, vesmír mi to nedovolí. Robiť umenie je neskutočná sloboda, ale daň za to je najväčšia neistota a strach. Nemáte ani korunu istú. To, či niekto niečo kúpi, či vám dajú grant alebo pozvú na výstavu, sa nedá nijako ovplyvniť a keď sa niekomu pcháte do riti, tak to len pokazíte.

Prečo ste abstinent?

K životu potrebujem triezvu hlavu. Vyskúšal som všetko a viem, čo chcem. Chcem zomrieť triezvy ako rybička akváriová - skalárik bledomodrý. Abstinencia je filozofia môjho života a odporúčam ju každému bez rozdielu veku a sexuálnej orientácie. Nie je nič lepšie, ako keď sa ráno zobudíte triezvy.

Ste zadaný?

Bol som. No čím som starší, tým viac mám pocit, že k vážnejšiemu vzťahu potrebujem nielen emočný a chemický backround, ale aj hodnotový. V dnešných konzumnoimidžových časoch je to skôr klišé než bežný jav a zatiaľ som nestretol ženu, z ktorej by som sa zapotácal a pochopil, že nie je všetko len o tom, čo som žil doteraz. Ale určite je takých žien veľa. Možno som slepý, oživte ma!

Sme, 19. 4. 2008 | Anita Ráczová

Viktor Freso was born in 1974. His works and overall attitude towards contemporary arts is quite singular and unorthodox within the context of former Czechoslovakia. It strongly reflects social and cultural conditions. He is the co-founfer of several art initiatives and groups such as Egoart or Fifty Fifty group.

The artist overcomes and constructs simple concepts and projects which often are seemingly critical and aggressive towards the art system and its mechanisms, although never loosing the capability of self irony, humor, jokes and games.

A typical aspect of Viktor's work is the overlapping to mass media culture, where he frequently presents his simple and contemptuous opinions on the society and the art scene without paying any respect. Freso takes part as a moderator in different talk shows, he asks famous people to photograhp him, he loves to be portrayed by the tabloids. His work arises questions like: what is acceptable and where lies the line between contemporary art and an egocentric exhibitionism?

Viktor Freso is interested in downright use of visual media. He prefers short intervals between an action and its reaction and the conditions of the quick recognition of relationships between the expressing "I" and designated "him".

That's why he prefers to express himself often with a short tag or a slogan. Freso wants us to know that the artistic process is an instant creative action and it doesn't matter if its happening on the street or in the white cube space. All his writing and tagging projects have definitely a performative character.

Freso's writings imitate writings on the city walls, which are mostly lacking any artistic ambition and are originated under preasure. On the other hand we cannot perceive them without the contextualization within the structures of artistic practices.

The project Don't write anything about me, you cunt! is a direct reaction on a specific curatorial text. Freso takes out of context a couple of brief content-semantical phrases which he accompanies with minimal "sprayed on wall gestures", apparently wanting to avoid any aesthetical decision-making in relation to his performative intervention. This arrogant gesture suggests that the artist is aware of his strong position within the slovak art scene and, therefore, he can just vandalize a wall within the host institution, which is again profiting from his participation.

Viktor Freso opens 18.04.2008 at 18:00 in gallery Art Factory in Prague.

Viktor Frešo sa narodil v roku 1974. Študoval v Bratislave na vysokej škole výtvarných umení a na Akadémii výtvarných umení v Prahe kde v roku 2003 diplomoval.

Jeho práce a celkový prístup k súčastnému umeniu patria v regióne bývalého Československa k veľmi netypickým, ale zároveň silne reflektujú spoločenskú a kultúrnu situáciu.

Umelec prechádza a vytvára jednoduché koncepty a projekty, ktoré zároveň po realizácii uzatvára a pokračuje ďalej. Často je vo svojich dielach kritický a agresívne vyjadruje pohŕdanie samotnou výtvarnou scénou a jej procesmi, no s podtónom akejsi ľahkosti a humoru; srandy a hry.

Jedným z najfascinujúcejších prvkov jeho tvorby je zdanlivý kontrapunkt dôrazu na obrovské, grandiózne ego v kombinácii s odzbrojujúcou pokorou, ktorú používa na vlastnú sebairóniu.

Schopnosť odhaliť svoje temné stránky duše či poklesky, a predhodiť ich svetu bez ohľadu na následky.

Ďalším veľmi typickým aspektom jeho tvorby je presah do mediálneho sveta, kde bez akejkoľvek úcty verejne prezentuje svoje jednoduché a často pohŕdavé názory na spoločnosť a umeleckú scénu, ktoré majú účel iritovať a vyvolávať diskusiu, čo je a čo nieje akceptovateľné ako súčastné umenie, alebo len egocentrické predvádzanie sa. Jeho veľkou témou je nefungovanie konkrétnych štátnych inštitúcii a stoji v opozícii proti post komunistickým praktikám Slovenskej národnej galérie.

Zúčastňuje sa rôznych talk-show, necháva sa fotiť mediálna známymi ľuďmi, či sa ukazuje na prominentných party so smotánkou show businessu, a následne na to v bulvároch.

Založil niekoľko umeleckých skupín, ako napr. EGOART, či Fifty-fifty group. Jeho aktivity vždy smerujú ku konkrétnym problémom, a pri každej spolupráci využíva iné metódy a taktiky.

Egoart, spolu s Lukášom Haruštiakom, sa snaží ignorovať zaužívané postupy pri budovaní umelcovej kariéry. Ponúka ľahšiu možnosť, a to tým, že umelec nemusí robiť žiadne konkrétne diela a jeho jedinou snahou je práca na sebaprezentácii a sebapopularizácii v médiách bez konkrétnych výstupov. Čiže stať sa v prvom rade slávny, bez toho, že som niečo kedykoľvek vytváral ako umelec.

Fifty-fifty group, spolu s Ondrejom Brodym, pracuje s výlučné s východoeurópskym myslením, poukazuje a snaží sa vypichnúť jeho taktiky, zapája galérie a inštitúcie do konfrontačného dialógu s umelcami, a nahlodáva zaužívaný systém nepriznaného zneužívania peňazí a moci jednotlivých inštitúcii a kurátorov.

Viktora Freša zaujímajú priame, účinné, vizuálne nástroje. Preferuje krátky interval medzi akciou a reakciou a podmienky rýchleho rozpoznania vzťahov medzi vyjadrujúcim "ja" a označeným "on". Preto mu vyhovuje forma stručného sloganu. Či už intervenuje do verejného priestoru, alebo vystavuje v galériách, dbá na to, aby z prevedenia bola poznať okamžitá tvorivá akcia. Myslím, že by sme pri jeho nápisoch mali hovoriť o performančnom charaktere.

Umelcove nápisy imitujú nápisy na mestských stenách, bez umeleckých ambícií a väčšinou vznikajú pod tlakom. Na druhú stranu ich nejde chápať bez kontextualizácie vnútorných štruktúr umeleckej praxe. Obsahová hranica "rýchlosti" a "zbežnosti" sa skrýva za simuláciou emocionálne nabitého textovo-vizuálneho gesta. Samozrejme, že ide o dobre rozmyslenú simuláciu. Bolo by naivné myslieť si, že štetkou napísaná veta "Já nemám rád Juraja Dudáša" v galérii A. M. 180 vznikla unáhlene. Frešo (a traja ďalší umelci s ním) chcel len zahájiť dialóg o antipatiách vo vnútri umeleckých komunít, uplatnil formu z ulice a tím podtrhol rozdiel medzi opatrnosťou pouličného anonymu a opatrnosťou umeleckého malomeštiaka.

Projekt Nič o mne nepíš ty piča je priama reakcia na konkrétny kurátorský text. Výstupom z textových prac, kde autor posúva konceptuálne textové prejavy do najjednoduchších foriem, a na záver niekoľko ročného cyklu textov sprejovaných na stenu prechádza do gesta, minimalizuje svoj vstup a obsah, očisťuje ho od zbytočných estetizmov a prezentuje na Biennale v Trnave necitlivo nastriekanú čiaru na stene cez vypínače svetla. Toto arogantne gesto poukazuje na fakt okrem iného, že v istom období má umelec natoľko silne meno, že môže v podstate len primitívne zničiť kus steny, a napriek tomu inštitúcia profituje z jeho účasti, čo opäť nahráva na priamočiary zásah pod rebra štruktúram umeleckého sveta.

Viktor Frešo otvára 18.04.2008 o 18.00 výstavu v galérii art factory Prague.

Retrospektívna výstava v tridsiatich troch rokoch?! To je pekná drzovka! Ak si to však niekto môže dovoliť, je to práve Viktor Frešo – jedna z najkontroverznejších postáv slovenskej výtvarnej scény.

Viktor Frešo otvára 3. marca v priestoroch A4 na bratislavskom Námestí SNP svoju veľkú exhibíciu, tvorenú prierezom jeho doterajšej produkcie. A ako sám hovorí: „Bude to fakt hustá výstava.“

Megalomanské efektné projekty mu vôbec nie sú cudzie. Rovnako ako diela, ktoré nejakým spôsobom vybočujú mimo rámca bežne dosť uzavretých galerijných priestorov, kde umenie vidí hŕstka výtvarníkov (plus ich kamaráti a rodičia).
Konceptualista Viktor Frešo sa odmieta zmieriť so stavom na našej sebapožierajúcej výtvarnej scéne. Expanduje, preniká do sveta „obyčajných“ ľudí, ktorých výtvarné umenie v podstate veľmi nezaujíma. Keď však naň narazia na festivale Pohoda či Hodokvas, na obrazovke komerčnej televízie, alebo keď je vo veľkom štýle premietané na stenu budovy Slovenskej národnej galérie, nemôžu sa mu vyhnúť. A možno nerozumejú, možno neocenia, ale – všimnú si. Sám Frešo pritom tvrdí, že súčasné umenie bežný smrteľník nemôže chápať – na dekódovanie konceptov vraj človek potrebuje dlhodobé odborné vzdelávanie. Napriek tomu verí, že má zmysel ľudí trošku učiť. A dá sa to robiť lepšie, ako poriadne ich šokovať?
Viktora Freša nie je ľahké prehliadnuť nielen vďaka jeho fyzickému vzrastu, ale najmä vďaka neho neochvejnej (a účinnej) snahe provokovať, zviditeľňovať sa, preberať publikum z letargie. Jeho projekty „Som z 1/4 Maďar a som na to z 3/4 hrdý“ či „Som zamindrákovaný kokot“ silne zarezonovali na našej i českej výtvarnej scéne. Vyvoláva pohoršenie, často bojuje s vedením galérií o možnosť vôbec vystaviť svoje umenie. A vyzerá to, že ho to nesmierne teší. Iba mu tým totiž dokazujú, že má pravdu: že slovenskí „ľudia okolo umenia“ sú skostnatení, kontraproduktívne konzervatívni a že nemajú... gule.
Často je vo svojich dielach kritický a zdanlivo naštvaný, vyjadruje pohŕdanie samotnou výtvarnou scénou a jej procesmi, no s podtónom akejsi ľahkosti a humoru; srandy a hry.

Jedným z najfascinujúcejších prvkov jeho tvorby je zdanlivý kontrapunkt dôrazu na obrovské, grandiózne ego v kombinácii s odzbrojujúcou pokorou, ktorá je nevyhnutným základom pre sebairóniu. Schopnosť odhaliť svoje temné stránky duše či poklesky a predhodiť ich svetu – to chce odvahu. Frešo tým však takisto dopredu likviduje akékoľvek prípadné útoky a kritiky svojho prehnaného egocentrizmu. Veď to predsa hovorí otvorene, nie? Nepredstiera falošnú skromnosť utiahnutého drevorezbára v dielničke, ktorý „chce len robiť pekné sošky“. Na plnú hubu hlása: chcem byť videný! A to sa mu aj darí.
Je pekne drzý a neserie sa – pokojne vystaví pobúrený list od kurátorky, kritizujúcej jeho bordelárstvo v obydlí, ktoré mu galéria poskytla na rezidenčný pobyt; pripojí aj fotečku dotyčného svinčíka. Odfotí dievčinu, s ktorou práve dosúložil, označkuje ju vulgárnym nápisom. Na ďalšej fotke zachytí stopu facky, ktorú práve vrazil krásnej babe; červená značka sa obscénne skvie na dokonalom porcelánovom líci. Vyleje fľašku coly light na dlážku galérie a vyhlási to za umenie. Priviaže smetný kôš k stĺpu a predáva citronádu vo festivalovom stánku. Na niektoré zo svojich projektov nepotrebuje veľa finančných prostriedkov – sú absolútne low budget a predsa efektné. Sú to niekedy len bleskurýchle gestá, za niekoľko sekúnd nasprejované nápisy na stene: Bol som tu, Nemám rád Juraja Dudáša... Niekedy sú to zase premakané sochy či abstraktné maľby. Potom robí videá, fotí, necháva sa fotiť. Prezentuje svoje selfportréty, vystavuje bývalú frajerku. Komentuje politiku alebo psychoanalyticky odkrýva zákutia svojej duše. Potom je kurátorom, ale na vernisáž pošle len svoje drzé, ironické video. Obrovské spektrum i množstvá diel, techník, foriem, médií, prostriedkov na vyjadrenie jeho mohutne prúdiacej kreativity. Nakoniec založí galériu a úspešne do nej naťahá créme de la créme súčasnej mladej maliarskej špičky. Pomedzi to oblepí nejaký ten stĺp izolepou s nápisom: Rád oblepujem. A rýchlo ide ďalej k ďalšiemu projektu, ktorý ho nadchne, s obrovskou vervou sa ho zmocní, ovládne ho, odšťaví, odkrví, vyrazí z neho, čo sa dá, a ide zase ďalej.
Jeho diela sú energické, silné ako on sám; majú v sebe akúsi hrubosť, ktorá je však rovnako očarujúca ako ich jednoduchosť, čistota a šokujúca presnosť zásahu. Prosté a geniálne. Proste geniálne.
Takže preto. Preto môže mať niekto retrospektívnu výstavu v tridsiatich troch rokoch.

Vanda Sun

Viktor Frešo (1974) by sa dal charakerizovat ako nedostatočne popísaný a vhodne nasadený vírus, čo narúša stojaté vody slovenskej umeleckej scény.

Šikovne provokuje, rukolapne irituje a vie spraviť aj silnú búrku v pohári vody. Viktor Frešo ako autor je večný auto-portrét. Dobre napálená seba prezentácia, seba medializácia a verejná exhibícia, kde samotný umelec je produktom umenia a nie naopak.
Ide o programové egocentrické vysávanie a strapnovanie umenia a médií.. Autor niekedy pôsobí ako svieži vánok, väčšinou však ako nečakaná blesková rána , momentka, záblesk, jasná správa ktora vynecháva povinné estetické predohry.
Odfotená facka na ružolícej dievčenskej tváričke, vystriekanie spreju na jedno miesto, rozliatie coca-coly light na podlahu galérie a prezentácia bývalej frajerky.
Frešo zanecháva krátke správy, autentické writerské kúsky. Pripomína sa najzákladnejším sprejovým nápisom v rôznych krajinách a jazykoch: „Bol som tu“ (2006-08) – to je signatúra prítomnosti autora, iný typ autoportrétu. Ďalej nasleduje odvážne národovecké prehlásenie: „Som z 1/4 Maďar a som z 3/4 na to hrdý“, či psychoanalytické vypisovanie dlhých zoznamov „čo mu pomáha“, keď má depresiu, strach z finančnej neistoty, keď ho opustila frajerka, či keď pochybuje o svojom umení. To sú všetko marginálne poznámky, bezvýznamné gestá, utrpenie „mladého Writera“. Veď vieme, že iba veľkí muži môžu vystavovať vo veľkých inštitúciách, preto na steny Slovenskej národnej galérie v Bratislave v noci premieta ironicky a pateticky nápis „ Ďakujeme za všetko, čo ste urobili pre slovenské výtvarné umenie“ (2008).

V obsiahlej  fotosérií „Who is the king“ (2005-07) sa necháva fotografovať slávnymi a mediálne známymi ľuďmi. Ukazuje presvedčivo, kto je tu king, kto je boss a kto iba figúrka na mediálnej šachovnici
S pôvodným vzdelaním sochára prechádza slobodne cez jednotlivé média . Všade niečo zanecháva: niečo zo svojej tvrdohlavosti, nápadu, niečo zostáva v materiáli: zaseknutý 6 metrový trám v stene galérie v Trnave, trčiaci skrutkovač s hmoždinkou v Bratislave, či odpadkovú nádobu prilepenú na stĺp v Košiciach. Prichádzajú maliarske pokusy s bratislavským hradom a pripadne malba mongoloidnych mužikou. Frešo nezabúda ani na jeho obľúbené autofotografie s provokatívnymi nápismi („Som zamindrákovaný k....“, 2007), krátke videa zo života autora a samoľúbe webové odkazy „Kiss your idol“.
Pridružene sa venuje aj iným kultúrnym aktivitám, ktoré podporujú výtvarné dianie. . Ukazuje sa ako dobrý skupinový hráč – preplával cez mnohé skupiny a skupenstvá: účinkoval v Loby group a vo Fifty-fity group (s Ondřejom Brodym), spolupracoval s Lukášom Haruštiakom (Egoart), s Erikom Binderom (Binderfresh) a naposledy s Júliusom Kollerom. Organizuje výstavné projekty (festival Hodokvas, 2006; produkcia ceny Egoart) a najnovšie spolu s Martinom Sedlákom otvoril aj vlastnú súkromnú galériu (Kressling gallery, Bratislava 2007).
Frešo neustále rád vytvára nové kritické a vyostrené situácie, ktoré nalamujú diváka a jeho vnímanie (sveta a umenia). Formátuje cvičné komunikačné pole, kde neoslovuje diváka jemnocitmi, ale zasahuje ho ako terč a odpaľuje nálož.
Frešo je ťažko prehliadnuteľný „cudzí element“ na našej domácej scéne .Táto krátka retrospektíva ukazuje jeho jasnú perspektívu.

Vladimír Beskid

Vladimír Skrepl (1955) je znám především jako malíř, přestože se také zabývá tvorbou instalací, objektů a videí. Jeho syrově přímá malířská tvorba se svým výrazem blíží dětským insitním kresbám. Námětem jeho nejnovějších obrazů se tentokrát staly drsné a velmi nedětské princezny. K vytvoření airbrushového podkladu, který svou brutální malbou překryl, vyzval Skrepl současného novomediálního experimentátora a bývalého hyperrealistického malíře Jana Mucsku, Drsný kanadský herec, režisér, umělec, gay aktivista a pornograf Bruce LaBruce (1964) se pohybuje ve výstředních uměleckých kruzích pro něž se vžil termín homocore nebo queercore. Od začátku devadesátých let vytváří fotografie a filmy plné zvířecích masek, stříkající krve, vystrčených zadků, ztopořených penisů, odjištěných zbraní a pahýlů lidských končetin. LaBruce v Praze uvádí své protiválečné artporno "Give Piece of Ass a Chance".

Ondřej Brody (1980) s oblibou testuje hranice umění, přičemž se často dotýká tabuizovaných témat, jako je sex, masturbace, pornografie, násilí, korupce. Jeho tvorbu lze chápat jako kritiku umění samého, ale současně jako obecnou kritiku společenských nespravedlností. Mnohé ze svých uměleckých akcí provádí společně s finským umělcem Kristoferem Pateauem.

Také Viktor Frešo (1974), který také s Ondřejem Brodym často spolupracuje, se pohybuje na samé hraně toho, co ještě označujeme jako umění. Ve své tvorbě zesměšňuje pro umělce typickou sebestřednost a polemizuje s činností kulturních institucí. Je organizátorem výtvarné ceny Egoart, jejíž vítěz je každoročně vybrán prostřednictvím losování a členem několika uměleckých skupin - Lobbygroup, Fifty-fifty, Egoart nebo Binderfresh.

Krátké zhuštěné filmy Marka Théra (1979) kolísají mezi melancholickým ztišením, perverzní provokací a totálním vyprázdněním. Středem Thérovy umělecké tvorby je mytologie vytvořená okolo jeho oblíbených pop-ikon - Marie Callasové, Marilyn Monroeové či Andyho Warhola.

Milan Mikuláštík

Výstava fotografií Who is the King? putuje po českých a slovenských mestách, po Prahe, Brne a Ostrave sa zastavila v Bratislave

BRATISLAVA - Autoportrét je obľúbená téma výtvarníka Viktora Freša. "Nejde mi len o zachytenie fyzickej podoby, ale o sebaprezentáciu, sebapopularizáciu až sebaglorifikáciu," netají tridsaťdvaročný absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a Akadémie výtvarných umení v Prahe. Ako to myslí s popularizáciou seba samého, predstavuje na výstave Who is the King? v bratislavskej Galérie Nova.

Vystavuje fotografie, ktorých pózujúcim hrdinom je on. Slávne osobnosti zo Slovenska i Čiech (Richard Müller, Boleslav Polívka, Lucie Bílá, Dagmar Havlová, Karel Gott, Milan Lasica, Marián Varga) požiadal, aby ho vyfotografovali. "Každému som dal analógový aj digitálny fotoaparát. Každého som sa spýtal, kde sa mám postaviť, čo mám urobiť, napríklad Marián Varga mi povedal, že mám zdvihnúť ruku. Vyberal som potom z viacerých fotografií takú, na ktorej najlepšie vyzerám," spomína Frešo na prípravu a realizáciu projektu.

Ako sa cítil, keď prehováral Ivu Janžurovú, Joža Ráža, Milana Knížaka, Miroslava Žbirku či Milana Kňažka, aby ho vyfotografovali? "Samozrejme ako vtieravý "úchylák". Ale väčšinou to boli umelci a v zásade môj projekt pochopili. Niektorí ľudia ma aj odmietli. Napríklad Václav Klaus, ktorý sa ponáhľal tuším na zasadnutie vlády. Aj Vladimír Mečiar, vraj nie je technický talent," usmieva sa výtvarník.
Rovnako ako na fotografiách. Chýba len hnedý oblek a kravata. "Za normálnych okolností v obleku nechodím. Použil som ho len ako zrkadlo mladým úspešným ľuďom, ktorí sa vtieravo snažia všade prepchať s tým, že si nahodia oblek. A myslia si, že sú naozaj dôležití. Je to v podstate irónia... Použil som jazyk, ktorý používa veľa ľudí na zmätenie iných," vysvetľuje Viktor Frešo.
Výsledkom ročnej práce je dvadsať fotografií, ktoré už vystavovali v Prahe, Brne, Českých Budějoviciach, Ostrave a Ústí nad Labem. "Keďže môj projekt súvisí s Československom, povedal som si, že by bolo zaujímavé urobiť šnúru po mestách v Čechách a na Slovensku," dodal Frešo. Jeho výstava Who is the King? bude v bratislavskej Galérii Nova do 25. júna. Potom poputuje do Trnavy, Nitry, Banskej Bystrice, Žiliny, Dolného Kubína a Košíc.

Foto popis| Viktor Frešo pred svojimi fotografiami, ktoré vystavuje v bratislavskej Galérii Nova.
Foto autor| FOTO PRAVDA: MAREK VELČEK

Výstava v Trnave je slovenskou premiérou projektu v rámci jeho česko-slovenského turné.. Viac o projekte a tvorbe Viktora Freša na www.viktorfreso.com. Základnou ideou projektu mladého slovenského výtvarníka Viktora Freša (narodený 1974, absolvent AVU Praha v roku 2005) je nechávať sa fotografovať slávnymi a mediálne známymi ľuďmi v československom kontexte. Autor na ich fotografiách vždy vystupuje ako rozosmiaty mladý muž v "slušňáckom oblečiku" a predstavuje vzorec úspešného mladého muža v uniforme prosperujúcich ľudí.

Vo Frešovej obrazárni fotografov sa objavujú také mediálne vychytené postavy ako Karel Gott, Lucie Bíla, Jožo Ráž, Dagmar Havlová, Milan Kňažko, Polek Polívka, Milan Knížák a pod. Táto jednoduchá hra na nového mediálneho hrdinu má niekoľko rovín: predovšetkým nastavuje obrátenú optiku na fungovanie sveta reklamy, biznisu a mediálnych hviezd (nechce sa s nim i odfotiť, ale "dovolí" im, aby oni mohli ho zvečniť), otvorene parazituje na mediálnej popularite iných, ukazuje manipulatívnu silu mediálneho sveta a koniec koncov dokladá nutnosť budovania vlastného imidž - iluzívneho obrazu figúry z veľkej "siene slávy" a pod. 

Druhou rovinou je intenzívna potreba sebapotrétovania, sebaprezentácie a sebaobľúbenosti. Egocentristická poloha umelca je tu dotiahnutá do extrémistických polôh: umelec je produktom vlastného umenia, osobitého " egoartu" - zároveň je aj kurátorom, režisérom, jeho manažérom, či producentom atď. Otázkou však naďalej zostáva: kto je nakoniec kráľom situácie, kto je tu king, bos, frajer, hviezda, pařez, macher, balík, sólo kapor... Kto je figúra a kto figúrka na mediálnej šachovnici dneška....

S Viktorom Frešom o narcisizme, kurátoroch a pozitívnom život.

Vlastné ego a sebaprezentácia je priamo či nepriamo súčasťou každého umeleckého diela. Výtvarný umelec VIKTOR FREŠO (31) prezentuje vo svojom umení seba tak priamo ako sa len dá, naviac s vtipom a iróniou. "Je len výsledok toho, že životne sa zaoberám tým, čo mi je najbližšie, a najpravdivejšie na preskúmanie. A to je moja existencia," hovorí v rozhovore pre SME. Práve teraz prebieha jeho česko-slovenské turné s projektom Who is the king? Dvanásť miest hosťuje exluzívne autoportréty z rúk Lucie Bílej, Karla Gotta, či Richarda Müllera. A na všetkých je jediná tvár - Viktora Freša. Na konte máte osemnásť trofejí celebrít z česko-slovenského šoubiznisu. Koho ešte chcete uloviť do zbierky vašich portrétov? "Žiadnu. Projekt som ukončiť, pretože by som do neho musel zahrnúť aj nových slovenských ala celebritných umelcov, typu superstar." Je na vás, koho si vyberiete. "Jednoznačne, ale je okolo nich príliš veľký mediány tlak na to, aby som ich ignoroval. A chcem ich radšej ignorovať ako podporovať." Na fotografiách však nie ste úplne sám sebou.

"Áno aj nie. Prezentujem sa v saku ako prototyp mladého, úspešného, vlezlého a parazitujúceho umelca. Čudný chalpík v obleku, ktorý sa všade votrie a zneužíva slávu iného. Je to parazitný projekt a veľa ľudí vôbec netušilo, o čom vlastne je." Čo vás priťahuje na neustálej prezentácii samého seba? "Nerád sa vyjadrujem k témam, o ktorých viem iba sprostredkovane, ako je politika, alebo umenie. To, že som, a že skúmam seba je jediné, o čo sa môžem oprieť. Preto autoportrét je moje definovanie sa na tejto zemi, a schopnosť zaznamenať, že som tu bol. Má to pre mňa skôr duchovný rozmer." Je v tom aj kus narcizmu? "Našiel som jednu fotografiu - keď som mal osem rokov a tajne som sa fotil s otcovým fotoaparátom v aute. Odjakživa som asi inklinoval k zaznamenávaniu samého seba.

Mám pripravený projekt, kedy na stenu galérie napíšem - Bol som tu. Presne tak, ako keď sme boli malý a písali si na strom, či múr rovnakú vetu. To je tá emócia, ktorú každý v sebe má - prísť a zaznamenať, odtlačok, niečo si zobrať a niečo zanechať. Zanechať to, ako sa volám, alebo ako vyzerám, je priamočiare, veľmi čisté a energické." Značná časť vašej tvorby sa dotýka témy kurátorstva a teoretikov. Aký k nim máte vzťah? "Som alergický na moc kurátorov a ich image, žial do veľkej miery s nimi musím spolupracovať." V zmysle najtvrdšej paródie ste prijali rolu kurátora už existujúcemu turné výstav fotografov Ondzika a Marenčina. Na výstave ste však neboli a diela ani nevideli. Prečo si potom kurátorov na svoje výstavy pozývate? "Musím povedať, že v podstate som výtvarná prostitútka. Som síce názorový radikál, ale iba do istej miery - keď sa mi nehodí byť radikálny, tak som konformný. Prispôsobujem sa situáciám, som človek konzumnej spoločnosti. A dokonca sa snažím maľovať aj pekné obrázky." Mali ste vlastnú krčmu, predávate plastové okná. Hľadáte spôsob, ako sa uživiť a byť zároveň umelcom? "Snažím sa prijímať filozofiu, zbavenia sa strachu o budúcnosť a finančnú neistotu. Je to obyčajný panický strach, ktorý ma deštruuje a nespôsobuje mi pozitívny život. Rozhodol som sa odovzdať vyššej sile. Čiže to neriešim. Tu sa totiž od hladu nezomiera. Keby mi každý človek, ktorého poznám, dal jeden krajec chleba, prežijem rok. A za ten čas by som už niečo vymyslel."

ANDREA KOPERNICKÁ

Posudek diplomové práce Viktora Freša Fotografická série WHO IS THE KING ? Hlavní téma, kterým se Viktor Frešo zabýva ve svých pracích je autoportrét. Jeho práce je kontinuální rešerší sebe-portrétování různými způsoby a jeho egocentrický postoj je praktizován i prostřednictvím mediální propagandy za účelem dosáhnout uznání a publicity úspěšného a slavného výtvarníka. Po dobu studia, spoluzaložil výtvarnou skupinu "EGOart", s cílem otevřeně se soustředit na svoje ego a sebeprezentaci v nejrůznějších podobách a kontextech. Zaměřuje se všemi prostředky a cestami na prezentaci sama sebe, někdy take na úkor kvality jeho prací.

Už delší dobu se soustředí méně na vývoj charakteristického uměleckého stylu anebo žánru, ale víc na způsob, kterým mu nějaký proces nebo aktivita můžou napomáhat k tomu, aby se co nejrychleji a nejsnáz dostal do veřejného povědomí jako už etablovaný umělec. Fotosérie s názvem "Who is the King?" může být chápaná jako součást jeho dlouhodobého projektu sebe-dokumentace, sebe-prezentace, sebe-examinace a sebe-poznávání. V rámci artikulace svých potřeb či postojů, Frešo aplikuje strategii populárního průmyslu v umělecké sféře a tím si zvolil více méně zaručenou cestu k úspěchu: snažil se dostat do blízkosti slavných a mediálně známých československých osobností, po boku kterých by jeho cena vzrostla a on by sa lépe "prodal". Využívajíc typické reklamní tahy, v které jsou sportovní, filmové, politické nebo hudební hvězdy používané reklamou jako návnada na získání důvěryhodnosti a tím pádem úspěch a prodej toho či onoho produktu, autor našel další způsob prezentace vlastní osoby.

Frešo využívá jména lidí jako Richard Muller, Miroslav Donutil, Bolek Polívka, Dagmar Havlová, Lucie Bílá, Karel Gott, Milan Knížák a mnohé další, které situuje do rolí autorů fotografií jeho portrétů a spolutvůrců jeho projektu. Tímto plánovaným parazitováním na jejich slávě Viktor Frešo poukazuje na frivolnost mediálního prostředí, na jeho schopnost manipulovat a taky na důležitost image, nebo na lehké a povrchní vnímání širšího publika. Pohled na Frešovy výstupy demonstruje střídavě prozaické, populární a sociální metody, prostřednictvím kterých zkoumá proces a způsob umělecké prezentace, re-prezentace a politiku umění. Pracuje s tím co to znamená být mělcem v dnešní době, jak fungují vztahy a jak zabírají strategie využívané v komerční sféře na náš rychle se měníci svět.

Aneta Mona Chisa

Kurátor: Mira Putišová

28. 10. - 27. 11. 2004 Mladý výtvarník Viktor Frešo (1974) je jeden z dvojice umeleckej skupiny Egoart, vzniknutej v roku 1999. Hlavným cieľom výtvarného združenia, ale súčasne aj jej členov nezávisle na sebe, je snaha o čo najväčšiu sebapopularizáciu. Aktivity skupiny sa naplno rozbehli v roku 2002 na autogramiáde vo V - klube, na ktorej obaja vystupovali ako mediálne hviezdy v prítomnosti množstva novinárov, čím sa im podarilo zmanipulovať časť verejnosti. Ďalším vystúpením Egoartu bolo nelegálne nainštalovanie búst s ich podobizňami na bývalé Gottwaldovo námestie v Bratislave (dnes Nám. Slobody). Všetky akcie združenia sa nesú v intenciách jeho základných stanov: "... použitím akéhokoľvek média sa snažíme o sebaprezentáciu, sebapopularizáciu a sebaglorifikáciu..."

Na výstave v Považskej galérii umenia Viktor Frešo predstaví svoju aktuálnu tvorbu, ktorá vznikla počas jeho štúdia na Akadémii umení v Prahe v ateliéri Nových médií u Vojtecha Bielického. Jeho krátke videá a videoklipy sa držia sebapresadzujúcej línie, ale okrem zviditeľňovania seba samého Viktor Frešo s dávkou zámernej provokácie reaguje aj na aktuálne spoločenské dianie, nevynímajúc ani sféru politiky, či súčasnú výtvarnú scénu. Jeho videá sú krátkymi, spravidla ironizujúcimi, kritizujúcimi alebo zosmiešňujúcimi komentármi autora.

K aspektům urážek Viktora Freša

Jiří Ptáček Viktora Freša zajímá přímý účin vizuálních nástrojů. Preferuje krátký interval mezi akcí a reakcí a podmínky rychlého rozpoznání vztahů mezi vyjadřujícím "já" a označeným "on". Proto mu vyhovuje forma stručného sloganu. Ať už intervenuje do veřejného prostoru nebo vystavuje v galeriích, dbá na to, aby z provedení byla poznat okamžitá tvůrčí akce. Myslím, že bychom u jeho nápisů měli mluvit o performančním charakteru. V první řadě kvůli důrazu na přímý fyzický akt - zběžný a rychlý výkon. Frešovy nápisy imitují nápisy na městských zdech, prosté uměleckých ambicí a většinou vznikají pod tlakem. Vždyť se jedná o vandalský čin. Frešovy nápisy se jim podobají charakterem výpovědí "o někom" (vztah já-on) a vyjádřením specifického, osobního politicko-propagandistického názoru.

Na druhou stranu je nelze chápat bez kontextualizace uvnitř struktur umělecké praxe. Obsahová mez "rychlosti" a "zběžnosti" se skrývá za simulací emocionálně nabitého textově-vizuálního gesta. Samozřejmě, že jde o dobře rozmyšlenou simulaci. Bylo by naivní myslet si, že štětkou napsaná věta "Já nemám rád Juraja Dudáša" v galerii A. M. 180 vznikla ve spěchu. Frešo (a tři další umělci s ním) chtěl jenom zahájit dialog o antipatiích uvnitř uměleckých komunit, uplatnil formu z ulice a tím potrhl rozdíl mezi opatrností pouličního anonyma a opatrností uměleckého maloměšťáka. Opatrnost anonyma pramení obavy, že by ho veřejnost odsoudila za zlý úmysl očernit jiného člověka. Případně, že by ho stihl trest, protože překročil normy chování ve veřejném prostoru už jen za to, že se dopustil vandalství.

Obecně se tedy obává represivní síly společnosti. Zato umělecký maloměšťák myslí jen na to, že by si nerad pokazil vztahy s lidmi zajišťujícími jeho kariérní postup. Většinou raději o antipatiích a nenávistech nemluví. V tom bylo Frešovo gesto očistné, otevřené a vlastně i riskantní. Rychlost a zběžnost provedení jsou tak součástí instrumentálního aparátu jen potud, neztrácí-li svoji kontextuální obsahovost. Kupříkladu to, že "Marek Kvetán je kokot", někdo potřeboval sdělit obyvatelům Bratislavy a psal to, kde mohl. Frešo to viděl a zopakoval na výstavě. Jakoby chtěl vyvolat dohady, že stojí i za ostatními nápisy.

Avšak co je hlavní: jeho nápis opět zaujal určitou figuru, v níž ani tak nejde o Marka Kvetána, ale o to, co Kvetán znamená pro slovenskou uměleckou scénu a jaké reakce může jeho urážení vyvolat.Když jsem tedy na začátku přišel s tvrzením, že Frešo upřednostňuje interval mezi akcí a reakcí, měl bych doplnit, že ho zajímá reprezentace akce a z "reakcí" takové ohlasy, kterými se odhalují různé podoby smísení uměleckého a civilního života. Podněcuje tak otázky: kolik z urážky Marka Kvetána ubírá její prezentace v uměleckých souvislostech? Jakou formou má Juraj Dudáš reagovat na to, že si s Frešem nerozumějí? Může se s ním přestat bavit? A když to udělá, bude to kvůli tomu, že se Frešo přestal vyjádřil veřejně? Nebo kvůli tomu, že skrze svou subjektivní antipatii chce získat kariérní kapitál? A pak: je galerie místem estetiky, kde se konkrétní mezilidské vztahy stávají deklaracemi obecných mezilidských vztahů? Jsou oázami abstraktního myšlení? Nebo jsou vlastně bulvárem, kde se osobní za obecné pouze vydává, aby se skryla obhroublá, egoistická vášeň umělcova já?

Tahle fotografie je dobrým dokladem toho, jak funguje jedna odnož současného umění. Viktor Frešo v rámci svého projektu Who is the King? oslovil řadu takzvaně mediálně protřelých osobností, většinou z oblasti show-businessu, a požádal je, aby ho fotografovaly. Pro vaši představu: vybral si Joža Ráže, Mekiho Žbirku, Karla Gotta, Ivu Janžurovou, Dagmar Havlovou a další. Dohromady jich vzalo Frešovu kameru do ruky osmnáct. Někteří odmítli, a to Václav Havel, Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Umělec si vzal na sebe pokaždé oblek a dal si s nimi někde schůzku, ať už v divadle, v hotelu, nebo někde na chodbě, prostě tam, kde se mu je podařilo odchytit a vnutit jim aparát. Dnes je už ve výtvarném umění úplně jedno, kdo fotografuje, neboť autorství většinou patří tomu, kdo si fotografii nebo "koncept" vymyslel. Slabiny projektu vidím v tom, že výběr nemá jiné ambice než obecnou známost fotografujících - nic jiného je nespojuje.

Když přiznává, že chtěl "mít" i politiky, je to v podstatě jasné. Zůstal někde na kraji cesty. Měl se nechat fotografovat výhradně v prostředí, které je pro ně typické, což občas udělal (v Rážově prodejně motorek), jindy si ale vystačil třeba s prostorem před divadlem (Iva Janžurová).

Mohl se zkusit fotografujícím "hvězdám" přizpůsobit alespoň nějakým pro ně příznačným prvkem. Jestliže chtěl mít na sobě pokaždé neutrální oblek, měl být na sebe přísnější a mít neustále stejnou košili a kravatu. Právě detaily bývají na podobných cyklických konceptuálních dílech nejdůležitější. Jeho práce tudíž spočívala hlavně v tom, že si ji vymyslel, několikrát zatelefonoval, přesvědčil popíky, aby mu posloužili, a pak zajistil zhotovení fotek. Viktor Frešo tímto projektem absolvoval Akademii výtvarných umění v Praze. Jeho část nyní můžete vidět na Praguebiennalle2 v Karlíně, kde je vystaven v rámci Nové slovenské scény.

Reflex 29/2005
FOTO DAGMAR HAVLOVÁ

Je pohľad švajčarskej kurátorky Lary Schwander na tvorbu slovenských výtvarníkov Erika Bindera a Viktora Freša. Cyklus Curator in Residence, otvára Nadácia- Centrum súčasného umenia v Open gallery túto jeseň . Tvoria ho štyri výstavy slovenských umelcov, ktoré vzniknú v kurátorskej koncepcii hosťujúcich zahraničných kurátorov. Do projektu boli prizvaní nasledujúci kurátori: Lara Schwander/Švajčiarsko, Anton Lederer & Margarethe Makovec/Rakúsko, Macha Roesnik/Holandsko, Susanne Altman/Nemecko Prvá interpretácia domácej tvorby pohľadom zvonka ? ?Binderfresh? predstaví autorov Erika Bindera, zakladateľa umeleckej platformy Kunst-Fu a Viktora Freša, zakladajúceho člena Egoart.o.z.

Dvojica autorov vystavuje spolu prvýkrát. Inštalácie in situ pod názvom Binderfresh (názov odvodený od Binder a Frešo) koncipovali ako spoločné dielo s jednotnou názorovou platformou. Autori pracujú s priestorom galérie ako geniom loci, prostredníctvom ktorého apelujú na mnohé spoločensko-sociálne problémy. Odkrývajú nevypovedané otázky, ?zahalené všeobecné názory?, s ktorými sa stretávajú, dráždia ich a zároveň vyzývajú k umeleckej interpretácii. Výstavu ako ?akt očistenia sa za prahom nového milénia.? Najbližšia výstava z tohto cyklu prinesie pohľad rakúskych kurátorov na slovenskú výtvarnú scénu a bude otvorená v októbri. Open Gallery ponúka každoročne novú dramaturgiu výstav, ktorou chce upozorniť na špecifický programový rámec profilovaný na inštitucionálnej báze Nadácie ? Centrum súčasného umenia.